Dnes vo vlaku ku mne prišla jedna pani...bola nervózna, skoro plakala. Spýtala sa ma, či nemám pri sebe nejaké drobné, pretože musí odcestovať do Zvolena, ale nemá z čoho. Dala som jej dve eurá, veľmi sa tešila.
Potom som nad tým porozmýšľala...došla som k záveru, že nie som normálna...okrem mňa jej totiž nikto nedal ani cent. Cítila som sa strašne... darovala som peniaze niekomu, kto si to nezaslúži! Pričom ju vôbec nepoznám, možno jej práve ukradli peňaženku a pomoc naozaj potrebovala.
Tí, ktorí si ju ani len nevypočuli, výčitky svedomia vôbec nemali...čítali ďalej svoje noviny, alebo počúvali hudbu, ako by sa nič nestalo, niektorí rozhorčene krútili hlavou.
V tom som si uvedomila, že by to malo byť tak trochu opačne. Zvláštne. Naozaj neviem, prečo myslíme hneď na to najhoršie. Škoda, že si nedôverujeme.
cestou domov..
11.12.2010 17:28:37
Komentáre
mas pravdu, stale menej verime jeden druhemu
a nebola tá pani čierna?bo im je pretvárka kamarátka verná..
DD
-
Vasilia, ja som svoj čin ľutovala iba pár sekúnd, potom mi došlo, že som spravila správnu vec. Trochu som sa aj hanbila, že som mala pochybnosti... absolútne s Tebou súhlasím :)
SoB, podobné prípady sú žiaľ dosť časté, ale jednu šancu si zaslúži každý, nie? Keď Ťa dotyčný sklame, viac mu nepomôžeš - už vieš, že si to nezaslúži...
Keď niekoho vidíš prvý krát v živote, nemôžeš posúdiť, akým je človekom (ani podľa farby pleti, či náboženstva!!), napriek tomu to robí väčšina ľudí..
DD